Názov tohto článku, úvodného dielu seriálu, je nečakaný. V tomto roku sme predsa oslávili len šesť desaťročí od chvíle, keď sa do vesmíru pozrel prvý človek. Prvá družica na obežnej dráhe mu predchádzala len o štyri roky. Ale hranica vesmíru bola prvýkrát prekročená už v priebehu druhej svetovej vojny, aj keď iba nakrátko. Predchodkyne prvých kozmických rakiet sa zrodili už vtedy.

Každý diel tohto osemdielneho seriálu zmapuje jedno desaťročie od roku 1944. Stručne tak predstaví históriu vypúšťania telies do vesmíru.

Ľudia fantazírovali o vesmírnych letoch už celé stáročia. Rovnako už celé stáročia existovali rakety – technológie, ktoré sa prvýkrát objavili v stredovekej Číne. Za prvého človeka, ktorý dal týmto víziám triezvu podobu, však možno považovať ruského učiteľa Konstantina Eduardoviča Ciolkovského. Označuje sa za teoretického otca kozmonautiky. Žil na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia a matematicky vypracoval princípy rakiet slúžiacich na lety do vesmíru. Okrem iného si ako prvý uvedomil množstvo problémov spojených s letom človeka do kozmu, ale navrhoval aj ich prvé riešenia. Upozornil tiež na to, že pred dosiahnutím hmatateľného cieľa vo vesmíre – Mesiaca – bude človek musieť najprv dosiahnuť oveľa nižšiu obežnú dráhu okolo svojej planéty a na ňu vypustiť vlastný maličký umelý „mesiac“.

Nezávisle na ňom v USA pracoval Robert Hutchings Goddard, ktorý zostrojil a v roku 1926 úspešne vypustil prvú raketu s kvapalným palivom na svete. Práve rakety na kvapalné pohonné hmoty totiž podľa v tom čase už viacerých názorov boli najvhodnejšie na kozmické lety, na rozdiel od ich čínskych predchodkýň, ktoré využívali pevné palivá. Goddardova raketa však, prirodzene, bola maličká a dosiahla výšku menšiu než dvadsať metrov.

Počas druhej svetovej vojny vzniklo veľa rakiet na bojové účely. Žiadna sa však technologicky ani len nepribližovala k nemeckej rakete V-2 (A4). Jej vynálezcom bol Wernhern von Braun. Už pred vojnou sa zaujímal o konštruovanie rakiet na výskum kozmu. Dostatočné financie na vývoj prvej rakety schopnej prekročiť hranicu kozmu dostal až vtedy, keď vstúpil do služieb nemeckej armády. Jednostupňová balistická raketa na kvapalné pohonné hmoty, ktorá z jeho práce vzišla, však bola predovšetkým ničivou zbraňou. Dopravovala nálože s hmotnosťou 1t na vzdialenosť cca 300 km. Pri bojovom nasadení dosahovala vrchol dráhy vo výške 97 km, v rámci testov však v roku 1944 dosiahla výšku takmer 180 km. Stala sa tak prvým človekom vyrobeným telesom, ktoré pokorilo hranicu kozmu vo výške 100 km. Táto hranica však v týchto časoch ešte nebola oficiálne zavedená, preto tento úspech nesprevádzala žiadna sláva.

V-2 mala dĺžku 14,3 m, vzletovú hmotnosť 12 805 kg, bez paliva 4 008 kg. Skladala sa z hlavice, riadiaceho úseku, centrálnej časti s nádržami, generátora a turbočerpadlového agregátu, spaľovacej komory s dýzou a chvostovej časti so stabilizátormi. Jej palivo bolo 75 % ethylalkohol alebo zmes 45 % etanolu, 30 % metanolu a 25 % vody. V-2 boli vyrábané v Mittelwerku pri Nordhausene, prevážané po koľajniciach na Peenemuende, čo bol prvý, primitívny kozmodróm sveta. Odtiaľ ich odpaľovali na Veľkú Britániu. Hoci priebeh druhej svetovej vojny už napriek Hitlerovým nádejam nezvrátili, pred jej koncom napáchali veľa ničivých škôd. Mnohé z nich však havarovali pri štarte či v priebehu letu. U raných rakiet, aj u prvých kozmických, boli havárie ešte veľmi bežné.

Po skončení vojny sa von Braun so svojím tímom rozhodol vzdať a nechať sa zajať americkou stranou. Spolu s vedcami a ich rodinami previezli niekoľko rakiet a ich dokumentáciu do White Sands v USA. Svoju časť nemeckých vedcov, dokumentácie a dielov rakiet V-2, si odviezol aj Sovietsky zväz. Odborníci oboch víťazných strán boli z rakety V-2 unesení. Von Braun ňou preskočil niekoľko generácií vývoja kozmických rakiet. Obe mocnosti začali pracovať na vývoji medzikontinentálnych balistických rakiet a obe pritom vychádzali z V-2. V Sovietskom zväze bola jej priamym potomkom R-1, ktorá prvýkrát štartovala v roku 1947. Vývoj pokračoval raketami s označením R a ďalšími číslami. V USA to bola raketa s označením MX-774 a neskôr raketa MX-1593 pomenovaná Atlas. Ďalší vedci pôsobili v Redstone Arsenal v Hunstville (Alabama), kde došlo k vývoju vlastných amerických rakiet.

Nálože na vrchole balistických rakiet nahradili na výskumné účely veľmi malé kabíny, do ktorých sa začali ukladať meracie prístroje a postupne aj živé tvory. Prvými zložitejšími organizmami cielene poslanými nad hranicu kozmu boli vínne mušky drozofily. Výskum zanedlho prešiel na cicavce – v USA na opice, pričom prvá séria takto vypustených opíc niesla označenie Albertovská séria, v ZSSR to boli psy.

Dôležitým míľnikom v ceste človeka do kozmu však bol aj 14. október 1947. Vtedy americký pilot Charles Yeager na raketopláne Bell X-1 prekonal rýchlosť zvuku. Táto hranica sa dlho považovala za nedosiahnuteľnú, ba panovali aj obavy z toho, že je pre človeka smrteľná. Kozmické rakety však musia túto rýchlosť prekonať niekoľkonásobne, ak chcú svoj náklad dostať na obežnú dráhu.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia vývoj rakiet pokračoval a postupne sa zdokonaľoval. Obe mocnosti sa zaujímali o kozmický priestor z výskumných dôvodov, na ukázanie technologickej prevahy, ale najmä na špionáž. Oficiálne sa však vypustenie umelých telies na zemskú obežnú dráhu neplánovalo. To sa malo zmeniť až začiatkom druhého z ôsmich desaťročí kozmonautiky.