Predošlý diel seriálu

1964 – 1974: Éra Mesiaca

Tretie desaťročie kozmonautiky nemožno označiť inak ako érou výskumu Mesiaca. Obe súperiace veľmoci dosiahli na povrchu našej prirodzenej družice prvenstvá – USA pristátie s ľudskou posádkou a ZSSR poslanie prvých pohyblivých sond.

Sovietsky program Voschod mal len dva lety, prvý (paradoxne) s trojčlennou posádkou a druhý s dvojčlennou posádkou. Počas druhého letu Alexej Leonov dňa 18. 3. 1965 vystúpil ako prvý človek do otvoreného vesmíru. Išlo o ďalšie prvenstvo a prelom, no chýbalo málo a počas výstupu by bol zahynul.

Americký program Gemini mal naproti tomu v rokoch 1965 – 1966 až 10 pilotovaných letov. Počas nich sa tiež skúšali výstupy do otvoreného vesmíru, vzájomné približovanie sa kozmických lodí aj spájanie sa s nepilotovanými telesami na obežnej dráhe. Skúsenosti z tohto programu boli nevyhnutné pre let ľudí na Mesiac.

Mesiac zatiaľ dobývali nepilotované sondy. Sovietsky program Luna si pripísal ďalšie prvenstvá: Luna 9 absolvovala začiatkom roku 1966 prvé mäkké pristátie na mesačnom povrchu. Predchádzali tomu 4 neúspešné pokusy jej predchodkýň. Luna 10 so štartom v roku 1966 bola prvá umelá družica Mesiaca. Sčasti súbežne s ním prebiehal program Zond. Na americkej strane skúmali Mesiac sondy programov Surveyor, Lunar (Orbiter) a Ranger. Ranger skúšal tvrdé pristátie s podrobným snímkovaním povrchu pred dopadom, Surveyor mäkké pristátie a Lunar Orbiter prieskum z obežnej dráhy.

Hoci prvoradým cieľom oboch mocností bol Mesiac, v tomto období dosiahli aj viaceré míľniky v prieskume planét. Kým ZSSR sa nevydarila žiadna misia na Mars, v USA sa získali jeho prvé snímky zo sond Mariner 4, 6 a 7. Až tieto zábery vyvrátili predstavy, že na tejto planéte existuje rozvinutý život. Po prvom prelete sondy Mariner 4 v roku 1965 stále panovala nádej, že vyfotografovaný pustý povrch je len lokálna marťanská Sahara. Snímky z Mariner 6 a 7 však ukázali na iných miestach Marsu rovnaké pustatiny s krátermi.

Sovietom sa zase od misie Venera 4 začalo dariť v prieskume Venuše, aj keď najprv len jej hustej atmosféry. Neskôr však ako jediná krajina vyslala na túto planétu aj úspešné pristávacie moduly počnúc sondou Venera 7 v roku 1970.

Rok 1967 bol pre obe strany tragický. V oboch prípadoch po prvý raz zahynuli posádky kozmických lodí. V oboch prípadoch išlo o prototypy kozmických lodí k Mesiacu – v USA Apollo, V ZSSR Sojuz. Posádka Apolla 1 uhorela 27. 1. v kabíne svojej lode pri nácviku predštartovných príprav, posádka Sojuzu 1 – Vladimir Komarov – zahynul 23. 4. pri nebrzdenom pristávaní. Je pozoruhodné, že oba tieto programy napriek zdrvujúcim premiéram čakala veľká budúcnosť. V dôsledku tragédií na oboch kozmických lodiach prebehli zmeny a vylepšenia. Obe sa už podľa prvotného plánu skladali z troch častí, z ktorých iba jedna sa vracala na Zem. Obe mohli pojať trojčlennú posádku. Jedna z troch častí v prípade kozmickej lode Apollo bola obzvlášť zaujímavá – išlo o bizarne vyzerajúci lunárny modul, teleso zabezpečujúce pristátie i štart pre trojčlennú posádku z Mesiaca. Tento modul bol (pochopiteľne) dokončený až ako posledný, a preto ho prvé lety programu Apollo neobsahovali. Chýbal aj na Apolle 8, prvej kozmickej lodi, ktorá vyvinula druhú únikovú rýchlosť. Štartovala 21. 12. 1968 a jej posádka ako prvá v histórii obletela Mesiac – a to hneď desaťkrát. Na misie k Mesiacu vynášala kozmické lode Apollo raketa Saturn V, ktorú vyvíjal von Braunov tím. Bola trojstupňová, 111 metrov vysoká a je doteraz najväčšou raketou vôbec. Sovietska strana začala v pretekoch na Mesiac zaostávať, nikdy neabsolvovala ani pilotovaný oblet Mesiaca. Podľa niektorých prameňov nemala šancu od začiatku, lebo mesačné preteky začala brať ako realitu príliš neskoro, podľa iných bola kľúčová smrť ich hlavného konštruktéra Sergeja Koroľova v roku 1966.

Po ďalších dvoch skúšobných letoch Apolla, už aj s lunárnym modulom, dňa 16. 7. 1969 odštartovalo Apollo 11 s trojčlennou posádkou v zložení  Neil Armstrong, Buzz Aldrin a Michael Collins. Prví dvaja menovaní vykonali prvé pristátie a prvý výstup na mesačný povrch. Po nich na Mesiaci pristálo ešte päť dvojčlenných posádok. V pláne bolo o jednu viac, ale Apollo 13, ktoré malo na Mesiaci pristáť ako tretie, postihol cestou k nemu závažný výbuch a jeho posádka sa len tak-tak šťastlivo vrátila na Zem. Program Apollo však bol napriek úžasným úspechom ukončený predčasne, pretože najvyššie miesta v ňom videli len prostriedok na triumf nad Sovietmi a nie vedecký výskum, ktorý bol jeho hlavnou náplňou. Americká kozmická agentúra NASA začala v 70.-tych rokoch dostávať znížené finančné prostriedky.

Sovieti pokračovali v pomerne úspešnom programe Luna, v ktorom sa im ako prvým podarilo poslať na Mesiac dve diaľkovo ovládané vozidlá – Lunochod 1 a Lunochod 2. V roku 1969 začal tiež program Interkozmos, pri ktorom sa do stavby družíc Zeme po prvý raz zapojili aj iné štáty. Tieto družice vynášali sovietske rakety.

Obe mocnosti vypustili svoje prvé kozmické stanice – USA ojedinelý Skylab, ZSSR sériu staníc Saľut. Prvú posádku prvej stanice v histórii, Saľut 1, však pri pristávaní postihla tragická nehoda, keď z kabíny ich kozmickej lode vyfučala atmosféra.

Kozmické sondy zatiaľ dosahovali ďalšie míľniky vo výskume planét. USA v rokoch 1972 a 1973 vypustili sondy Pioneer 10 a 11, prvé sondy k Jupiteru a Saturnu a dňa 3.11.1973 tiež sondu Mariner 10 – prvú a nadlho jedinú sondu k Merkúru.

Pokračovanie nabudúce