Je zvláštne, ako s rastúcim počtom dôkazov, že mesačné misie Apollo boli skutočné, rastie aj počet ľudí, ktorí tomu neveria. Kozmické sondy Číny aj Indie odfotili miesta pristátia aj stopy astronautov a navzdory tomu hlasy konšpirátorov silnejú. Najčastejšie sa opierajú o argument, ako je možné, že sme pristátie na Mesiaci dokázali pri primitívnej úrovni vedy a technológií na prelome 60.-tych a 70.-tych rokov, kým teraz, pri oveľa vyššej úrovni technológií, to už nedokážeme?

Odpoveď je pritom jednoduchá: my to dokážeme. Len to nemal kto zaplatiť. Program Apollo bol po prepočítaní na dnešné peniaze najdrahším kozmickým programom v dejinách. Do NASA za čias Apolla prúdili 4,5 % HDP. Z dlhodobého hľadiska to bolo absolútne neúnosné. Program Apollo sa musel predčasne ukončiť a hľadal sa náhradný, lacnejší spôsob dopravy do vesmíru. Tým mali byť raketoplány, a hoci sa ním nakoniec nestali, obrovská časť už aj tak sa stenčujúcich finančných prostriedkov NASA prúdila do ich vývoja. Vývoj raketoplánov sa však oneskoroval. Bola to stavba kozmickej lode na úplne inom princípe než boli všetky doterajšie kozmické lode, takže narážal na nečakané množstvo nikým nepredpokladaných technologických problémov. Tlak na ich rýchle uvedenie do prevádzky navyše nebol ani zďaleka taký silný ako tlak na pristátie na Mesiaci. Pristáť na Mesiaci do konca 60. rokov bol záväzok, ktorý dal Američanom obľúbený prezident Kennedy. Pristátím ale kozmické preteky vedené so Sovietskym zväzom skončili. Hoci po zvyšok trvania existencie Sovietskeho zväzu sa mocnosti ešte trochu snažili jedna druhú prekonávať, veľká fáza pretekov už bola za nimi, lebo neexistovala žiadna ďalšia aspoň trochu realistická méta, ktorá by sa dala dosiahnuť. Pilotovaná výprava na Mars v tej dobe neprichádzala do úvahy. Mars je neúnosne ďaleko, cesta tam a späť by bola extrémne dlhá a skúsenosti s dlhodobými kozmickými letmi a ich vplyvom na ľudské telo aj materiály ešte neexistovali. Aj to bol dôvod, prečo sa obe mocnosti preorientovali na stavbu kozmických staníc, kde by sa tieto poznatky získali. Raketoplán bol síce schopný maximálne trojtýždňového letu vesmírom, no mal slúžiť ako podpora a neskôr aj ako nosná raketa amerických kozmických staníc. Spočiatku sa s nim počítalo pri obsluhe Skylabu a keď sa Skylab vinou zdržania vývoja raketoplánov a zlého kozmického počasia zrútil do atmosféry, raketoplán mal vybudovať americkú modulárnu stanicu. Aj to sa však, okrem iného aj vinou zdržania po havárii Challengera, odkladalo. Roky a desaťročia pribúdali, Mesiac ticho čakal.

Je iróniou, že verejná mienka sa čoraz viac prikláňa k teórii o podvode, keď práve verejná mienka bola ďalším z dôvodov, prečo sa s letmi ľudských posádok na Mesiac skončilo a prečo sa zrušil aj prvý pokus o ich obnovenie – program Constellation. Pretože na Mesiaci sme už boli a laici nemali predstavu o tom, prečo je užitočné sa tam vracať. A keďže NASA je platená z daní amerických občanov, mať ich mienku na svojej strane je kľúčové. Zvyšné peniaze, ktoré neputovali do výskumu predĺženia kozmických výprav ľudí, tak putovali do projektov, ktoré nám mali ukázať nové a nepoznané. Kozmické sondy k doposiaľ nepreskúmaným planétam slnečnej sústavy, asteroidom, kométam, vypúšťali sa kozmické observatóriá...

V neposlednom rade sa však na Mesiac vraciame až tak neskoro z obavy o bezpečnosť astronautov. Kozmické preteky v 60.-tych rokoch boli nesmierne riskantný podnik. Umierali v nich ľudia. Prvé trojmiestne kozmické lode Sovietskeho zväzu aj Spojených štátov zabili svoje posádky vinou rýchlosti a nedostatku precíznosti, s akou boli skonštruované. A to, že žiadna z misií Apolla, ktorá skutočne k Mesiacu letela, neskončila ďalšou tragédiou, bol dôsledok veľkého šťastia, najmä v prípade Apolla 13. Kozmické tragédie však verejnú mienku, prirodzene, prudko obracajú proti mocnostiam. V dnešných časoch je už bezpečnosť omnoho dôležitejšia. A preto sú testy dlhšie, precíznejšie a prípravy na štart pomalšie.

Pod bezpečnosť patrí aj častý argument konšpirátorov – radiačné pásy, cez ktoré musia výpravy k Mesiacu preletieť. Dávka radiácie v nich nie je na rozdiel od dávky radiácie napr. v pásoch Jupitera smrteľná, ale uškodiť môže. Žiadna zaručene neškodná dávka radiácie totiž neexistuje. Mesační astronauti Jack Swigert či Alan Shepard umreli v nie až tak vysokom veku na rakovinu. Určiť príčiny vzniku rakoviny je nemožné, ale nedá sa vylúčiť, že mesačné misie k nim prispeli. Dnes, na rozdiel od vtedajška, sa už nič nezanedbáva a preto sa pracuje na metódach zlepšenia ochrany pred radiáciou.

Pristátia Američanov na Mesiaci v rokoch 1969 – 1972 sú skrátka fakty. Návrat ľudí k Mesiacu tiež. A všetky argumenty, ktorými to ľudia spochybňujú, sú a aj na internete boli už nespočetnekrát ľahko vyvrátené.