A tou raketou nebola novšia verzia rakety SLS. Ide o raketu SuperHeavy Starship, dávnejšie známu pod skratkou ITS (Interplanetary Transport System). Vyvinula ju spoločnosť SpaceX s víziou, že táto raketa dopraví ľudí a náklad na Mars. Upravená Starship by sa v budúcnosti mala dokonca stať pristávacím modulom pre program Artemis, návrat ľudí na Mesiac.

Víziu tejto rakety predstavil Elon Musk, riaditeľ SpaceX, v roku 2016. V nasledujúcich dvoch rokoch sa jej koncepcia dvakrát zmenila. Výsledkom je dvojstupňová raketa, alebo, podľa uhla pohľadu, jednostupňová raketa, na ktorej vrchole je vesmírna loď s dĺžkou porovnateľnou so spodným stupňom. Ten meria 70 metrov, čím sám osebe patrí medzi najväčšie nosiče sveta. Kozmická loď zvaná Starship má dĺžku 50 metrov, čím prekonáva aj družicový stupeň raketoplánu, dovtedy bezkonkurenčne najväčšiu kozmickú loď. Celý komplex je tak pri štarte ešte vyšší než štartovacie zostavy mesačných misií programu Apollo. Obe stupne sa majú po splnení svojich úloh motoricky vrátiť na miesta štartu, či dokonca priamo na štartovaciu rampu.

Podobne ako v prípade rakiet Falcon, aj tu ide o koncept, ktorého budúcu či dokonca súčasnú existenciu brali mnohí laici ako samozrejmosť. Starship nie je nepodobná detským kresbám „rakiet“. Na stavbu prvého prototypu však bolo nutné čakať až do roku 2021 a aj to išlo najprv o neletový exemplár. Prvý letový exemplár, ktorého štartu sme sa dočkali, má označenie Superheavy B7. Jeho nádrže obsiahli 3400 ton pohonných látok tvorených kvapalným kyslíkom a metánom. Tie spaľuje 33 motorov Raptor 2, každý s ťahom 2,25 MN. Priemer rakety dosahuje v celej jej výške 9 metrov. Tento prvý stupeň však ešte nemal byť zachránený a podľa plánu mal po skončení činnosti motorov padnúť do mora. Podobný osud mal čakať aj jeho bezpilotný druhý stupeň Starship. Ten však nemal neriadene dopadnúť, ale pokúsiť sa nad hladinou oceánu o simulované pristátie.

Komplex odštartoval zo základne Boca Chica v Texase. Tu boli rakety aj testované. Súčasťou rampy je aj obslužná veža - špeciálna hneď v niekoľkých ohľadoch – jednak je rekordne vysoká a jednak má špeciálne pohyblivé ramená. Tie umožňujú pripojiť Starship k Superheavy priamo na rampe, čo je v kozmonautike dlho nepoužívaný koncept. V budúcnosti by mala dokonca byť schopná zachytiť pristávajúce prvé stupne aj kozmické lode. Do budúcna sa plánujú aj štarty z Kennedyho vesmírneho strediska, kde prebieha výstavba podobnej rampy na ploche rampy 39-A.

23. januára 2023 nastalo skúšobné odpočítavanie zostavy. To prebehlo dobre. 9. februára sa malo pokusne zapnúť všetkých 33 motorov, pričom raketa zostane na rampe. Preto motory pracovali len na 50 % svojho nominálneho ťahu, kým pri štarte budú pracovať na 90 % nominálneho ťahu. Nabehlo však iba 31 motorov.

Prvý pokus o štart prebehol 17. apríla 2023. Bol však odvolaný pre problémy s ventilmi a odsunutý o dva dni, neskôr o ďalší deň. 20. apríla 2023 v čase 15 hodín, 31 minút a 11 sekúnd odpočítavanie dospelo až do konca. V priebehu štartu alebo tesne po ňom však nenabehli tri z motorov. Zostávajúce vyhĺbili svojimi spalinami pod štartovacím stolom kráter a úplne odparili betón, ktorý sa na tom mieste nachádzal. V priebehu letu vypadávali ďalšie motory. Pol minúty po štarte explodovala jednotka Hydraulic Power Unit, ktorá umožňovala naklánanie trinástich stredových motorov. Je možné, že práve tento výbuch mohol za výpadok ďalších motorov. Každopádne, raketa sa stala veľmi zle ovládateľnou. Prvý stupeň rakety začal strácať orientáciu. Raketa sa, stále na dobrý dohľad od sledovacích kamier, prevracala. Nedošlo k plánovanému oddeleniu Starship od prvého stupňa. Potom, vo výške vyše 30 km, sa aktivoval jej autodeštrukčný systém.

Hoci štart napáchal veľké škody na rampe, raketa neniesla náklad a jej štyri minúty trvajúci let priniesol cenné údaje pre ďalšie zlepšovanie sa systému.