Po čase sa opäť vraciame k histórii starej presne 40 rokov, k začiatkom programu raketoplánov. Keďže jednou z hlavných predností tohto stroja bola opakovaná znovupoužiteľnosť, historický význam nemala iba prvá misia, ale aj tá druhá. Orbiter Columbia sa pri nej tak stal prvým strojom, ktorý letel do vesmíru opakovane.

Aj po prvom pristátí, 14. apríla 1981, bol americký raketoplán stále v skúšobnom režime. Niet sa preto čomu čudovať, že na jeho ďalší štart sa čakalo presne sedem mesiacov. Bolo nutné vyhodnotiť výsledky prvého letu a na základe nich vykonať množstvo úprav a zlepšení, takisto preveriť jednotlivé komponenty. 28. apríla 1981 preto putovala Columbia na chrbte lietadla Boeingu 747-SCA z Kalifornie, kde dosadla, späť na Floridu. Tam, po umiestnení do jedného z hangárov Orbiter Processing Facility, na nej začali technici pracovať.

Motory SSME, pôvodne určené na výmenu, však boli po premiérovom lete v takom výbornom stave, že sa na stroji ponechali. Len v jednej z dýz týchto motorov bolo nutné opraviť dve z 3 240 rúrok zabezpečujúcich chladenie motora počas štartu. Oba moduly orbitálnych motorov OMS a predný blok manévrovacích motorčekov RCF však boli vymontované podľa plánu. Nedalo sa tomu vyhnúť, bolo totiž nutné zbaviť ich nebezpečných látok – zvyškov paliva a okysličovadla. Vymenilo sa aj jedno čerpadlo hydraulického systému a jedna z piatich inerciálnych plošín – zariadenia, ktoré počas prvého letu vykazovali známky zlyhania. Najviac opráv si však vyžiadal tepelný štít Columbie. Ukázal sa byť zraniteľnejší, než mnohí predpokladali. Nahradených muselo byť až 10 % jeho plochy. Ďalšie opravy sa týkali elektroinštalácie.

Do nákladového priestoru bolo inštalované tiež prvé užitočné zaťaženie – súbor prístrojov označovaných OSTA-1 a diaľkový manipulátor RMS (Remote Manipulator System). Okrem toho sa v nákladovom priestore ocitol aj prototyp palety, ktorá mala tvoriť súčasť už vtedy plánovaného kozmického laboratória Spacelabu. Pôvodne mal slúžiť iba na otestovanie svojej kompatibility s raketoplánom počas letu. Vďaka tomu, že vyhovoval letovým štandardom, však bol nakoniec osadený reálnymi prístrojmi OSTA-1. Súhrnná hmotnosť tohto nákladu a prístrojov bola 4 556 kg.

Zároveň s úpravami družicového stupňa sa v raketovej montážnej hale VAB (Vehicle Assembly Building) skladali pomocné motory SRB a pripájali sa k hlavnej palivovej nádrži ET. Do montážnej haly VAB bola Columbia prevezená 10. augusta 1981 a po zmontovaní štartovacej zostavy bola 31. augusta spolu s mobilným vypúšťacím zariadením prevezená na štartovaciu rampu 39-A. Štart sa očakával 9. októbra 1981.

Posádka raketoplánu bola opäť dvojčlenná, čisto americká a mužská. Rozdiel oproti STS-1 bol v tom, že tentoraz ju tvorili dvaja nováčikovia. Veliteľom bol Engle Joe Henry, pilotom Richard Harrison Truly. Obaja však už isté skúsenosti s raketoplánom mali. V rovnakom zložení – Engle veliteľ, Truly pilot – tvorili posádku raketoplánu Enterprise počas skúšok jeho pristávania, pri ktorých bol stroj vysadený z chrbta nosného lietadla.

22. septembra pri tankovaní paliva nastal únik oxidu dusičitého. Oxid dusičitý postriekal trup raketoplánu a spôsobil poškodenie celkove 379 dlaždíc tepelnej ochrany, ktoré museli byť vymenené. Okrem toho boli vymenené aj ďalšie poškodené časti orbitera, čo si vyžiadalo odloženie štartu o jeden mesiac. Nový termín štartu bol 4. november 1981 (oproti pôvodne plánovanému 9. septembru). Záverečné fázy odpočítavania prerušilo niekoľko problémov: nižší tlak v kyslíkovej nádrži ET, ktorý hlásili počítače v čase T–9 minút, a nižší tlak v palivových článkoch v čase T–31 sekúnd. V dôsledku týchto a ďalších problémov muselo napokon vedenie letu odvolať štart.

Pokračovanie