Solar Orbiter

  • Marcel Škreka | 19 Január 2021
    Slnečná sústava
Solar Orbiter zaznamenal „táboráky na slnečnom povrchu. Kredit: Solar Orbiter/EUI Team/ESA & NASA; CSL, IAS, MPS, PMOD/WRC, ROB, UCL/MSSL

Najnovšie pozorovania sondy Solar Orbiter umožňujú prepojiť úkazy na slnečnom povrchu s tým, čo sa deje v medziplanetárnom priestore v okolí sondy. Tieto pozorovania poskytli aj nový pohľad na slnečné „táboráky“, kozmické počasie a rozpad komét.

Vedecké prístroje Solar orbiteru (SO) sa delia na dve skupiny: 6 ďalekohľadov sledujúcich vzdialené deje a 4 prístroje merajúce lokálne vlastnosti prostredia. Ďalekohľady sledujú Slnko a jeho rozsiahlu atmosféru – korónu. Ostatné 4 prístroje detegujú častice v okolí sondy pochádzajúce zo Slnka známe ako slnečný vietor spolu s ich magnetickým a elektrickým poľom. Spätné vystopovanie pôvodu týchto častíc a polí až na slnečný povrch je jedným z primárnych cieľov SO.

Stopy slnečného vetra

Prvé priblíženie sondy k Slnku na 77 milión km sa uskutočnilo 15. júna. Zo zaznamenaných údajov bolo možné zistiť oblasť pôvodu slnečného vetra, ktorý zasiahol sondu a identifikovať miesto jeho pôvodu na slnečnom povrchu. Pri pozorovaní z júna 2020 sa táto oblasť nachádzala na okraji oblasti nazvanej koronálna diera, kde nie sú uzavreté siločiary magnetického poľa, čo umožňuje slnečnému vetru voľnejšie prúdiť.

Fyzika „táborákov“

SO takisto získala nové informácie o slnečných „táborákoch“, ktoré si získali svetovú pozornosť začiatkom tohto roka.

Prvé obrázky ukazujú veľa útvarov podobných malým slnečným erupciám, ktoré sa  zjavujú na slnečnom povrchu. Vedci ich nazvali táboráky. Presné hodnoty energie prislúchajúce týmto úkazom zatiaľ nie sú známe. Preto nie je jasné, či sú rovnaké ako iné malé eruptívne deje pozorované inými sondami. To čo ich robí zaujímavými je, že už dlho sa predpokladalo, že „nanoerupcie“ existujú, no doteraz sme namali prístroje schopné pozorovať tak malé úkazy.

Uvažuje sa, že nanoerupcie sú zodpovedné za ohrev koróny - vonkajšej časti slnečnej atmosféry. Fakt, že koróna dosahuje teploty niekoľko miliónov °C a fotosféra – viditeľný povrch Slnka len 5500°C je jednou z najväčších záhad slnečnej fyziky. Rozlúštenie tejto záhady je jedným z cieľov Solar Orbitera.

Aby to vedci zistili, analyzovali údaje prístroja SPICE (Spectral Imaging of the Coronal Environment), ktorý meria rýchlosť plynu na slnečnom povrchu. SPICE pozoroval malé útvary s vysokou rýchlosťou plynu, no súvislosť s „táborákmi“ zatiaľ nebola preukázaná.

Surfovanie na chvoste kométy

Popri plánovaných vedeckých objavoch SO sa vyskytli aj náhodné a nečakané zistenia.

Krátko nato ako SO odštartoval sa zistilo, že bude letieť za kométou ATLAS a prechádzať jej dvoma chvostmi. Hoci SO nebol na niečo také konštruovaný a nemal v tomto čase zaznamenávať vedecké údaje, vedci pomocou niektorých prístrojov toto jedinečné stretnutie zaznamenali.

Príroda však mala pre nás ešte jedno prekvapenie: predtým ako sa sonda ku kométe priblížila, sa kométa rozpadla. Takže namiesto očakávaného silného signálu z chvostov, to vyzeralo tak, že sonda nezaznamená vôbec nič.

To sa ale nestalo a sonda zaznamenala údaje, aké vedci neočakávali. Namiesto jedného výrazného zvýšenia intenzity magnetického poľa pri prelietaní chvostom, zaznamenal SO veľké množstvo drobných zmien. Podobne to bolo aj s prachovými čiastočkami. Tie boli pravdepodobne uvoľnené zvnútra kométy pri jej rozpade na mnoho malých kúskov. To bolo vôbec po prvý krát, čo sonda preletela cez zvyšky rozpadnutej kométy.  

„Utajené“ kozmické počasie


SO meral slnečný vietor väčšinu času svojho pobytu vo vesmíre, zaznamenával počet častíc prichádzajúcich zo Slnka. 19. apríla preleteli okolo SO častice pochádzajúce zo slnečnej erupcie.

Pri slnečnej erupcii sú smerom od Slnka vyvrhnuté miliardy ton hmoty vo forme plazmy. Pri tejto erupcii, ktorá nastala 14. apríla, bol SO asi v pätine svojej cesty od Zeme k Slnku.  

SO nebol jediný, ktorý túto erupciu pozoroval. Sonda BepiColombo v tom čase práve prelietala okolo Zeme a slnečná sonda STEREO sledovala celú udalosť z boku, ako najprv oblak plazmy zasiahol SO a následne Zem a BepiColombo. Skombinovanie meraní zo všetkých sond umožnilo vedcom skúmať, ako sa oblak pri pohybe od Slnka menil.

Zaujímavé je aj to, že niektoré sondy túto erupciu nezaznamenali, ako napr. vesmírny slnečný ďalekohľad SOHO, ktorý neustále sleduje Slnko, ju sotva registroval. Preto sa podobným erupciám začalo hovoriť „tajné.“

V nasledujúcich rokoch sa šanca sledovať erupcie z viacerých stanovíšť ešte zvýši. 27. decembra dokončil SO prelet okolo Venuše, ktorý ho navedie bližšie k Slnku. Bude tak mať lepšiu pozíciu na spoločné merania s inou slnečnou sondou Parker, ktorá v roku 2021 dokončí dva prelety okolo Venuše.

Ako bude Parker merať lokálne vlastnosti vnútri slnečnej atmosféry, SO bude zhotovovať obrázky rovnakej oblasti, čo umožní získať detailnejšie a väčšie snímky.

V roku 2022 sa SO priblíži k Slnku na 48 miliónov km, čo je o 20 miliónov km menej ako v roku 2021.

Ďalšie články z kategórie Slnečná sústava
Explodujúci meteor nad Antarktídou
Valentín Korinek | 5 Máj 2021
Zmizla všetka voda z Marsu?
Valentín Korinek | 10 Apríl 2021
Marsotrasenia
Marcel Škreka | 16 Apríl 2021

PORTÁL ASTRONOMICKÝCH INFORMÁCIÍ A ZAUJÍMAVOSTÍ

Pripravujú pracovníci Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom - kultúrneho zariadenia Banskobystrického samosprávneho kraja