Predchádzajúci diel seriálu

V lete roku 1982 sa Columbia vydala do vesmíru po štvrtý raz. Hoci to ani zďaleka nemal byť jej posledný let, niektoré veci prebehli naposledy. Posledný krát letela v raketopláne iba dvojčlenná posádka zložená z veliteľa a pilota v katapultovacích kreslách. Pri všetkých nasledujúcich letoch bol počet astronautov na palube vyšší. Išlo tiež o posledný testovací let raketoplánu celkove, po ktorom začali rozšírené operačné misie.

Po svojom predošlom pristátí, ktoré sa netradične uskutočnilo na základni White Sands, bol orbiter Columbia v pomerne zlom technickom stave. Chýbalo množstvo doštičiek tepelnej ochrany a čerpadlo paliva jedného z motorov SSME malo poškodené tesnenie. Zároveň pretrvávali obavy z poškodenia manévrovacích a stabilizačných motorčekov jemným prachom. Týmto miestam bola pri opravách a previerkach venovaná zvýšená pozornosť.

Po skončení údržby a previerok v hangári OPF (Orbiter Processing Facility) sa Columbia 18. mája premiestnila do budovy VAB, kde sa spojila so svojou vonkajšou nádržou ET a pomocnými motormi SRB. 26. mája sa mobilné vypúšťacie zariadenie aj s raketoplánom vydalo na rampu 39-A. Počas tejto misie sa prvýkrát na rampe použili zdvíhacie plošiny, aby bolo možné umiestniť do nákladového priestoru náklad raketoplánu, ktorý tvorila montážna plošina so šiestimi vojenskými experimentmi. Popritom niesol raketoplán ešte aj civilné experimenty, tie však boli do jeho nákladového priestoru vložené už v hangári OPF.

Odpočítavanie pred štartom začalo 23. júna v stave T-87 hodín. 26. júna sa cez Cape Canaveral prehnala silná búrka s krupobitím, ktorá poškodila približne 4000 doštičiek tepelnej ochrany. Štart sa ale nezrušil a poškodené miesta zastriekali penovým tmelom. Posádku stroja tvoril veterán programu Apollo T. Kenneth Mattingly, Jr. a ako pilot nováčik Henry W. Hartsfield.

Štart prebehol 27. júna 1982 v čase 14:00 UT. Bol to prvý štart raketoplánu, ktorý sa uskutočnil hneď v prvom plánovanom termíne. V čase 15:02:11 UT sa od nádrže ET odpojili štartovacie motory SRB, avšak vo výške o 600 metrov menšej, než sa predpokladalo. Dvojici motorov sa navyše neotvorili hlavné padáky, preto dopadli na hladinu Atlantického oceánu rýchlosťou približne 150 m/s a potopili sa. Trojica vodíkovo-kyslíkových motorov SSME bežala až do času 15:08:33 UT. Po ich vypojení bol raketoplán na nižšej dráhe, ako sa očakávalo a jednotlivé operácie sa oneskorovali až o niekoľko desiatok sekúnd oproti predpokladom. Prázdna a už nepotrebná nádrž ET sa od orbitera oddelila v čase 15:08:51 UT. O necelé dve minúty neskôr Columbia vykonala manéver OMS-1, aj po ňom sa však stále pohybovala na suborbitálnej dráhe s perigeom vo výške iba 62 km. Až druhý manéver OMS-2 v čase 15:37:41 UT ju dostal na východiskovú dráhu vo výške približne 240 km.

Aj sklon dráhy raketoplánu pri tomto lete bol v porovnaní s predchádzajúcimi misiami neobyčajne nízky. 28,5° je najmenší dosiahnuteľný sklon dráhy pri štarte z Kennedyho vesmírneho strediska bez toho, aby stroj musel vykonať ešte energeticky náročný manéver.

V čase 16:40:10 UT sa začalo otváranie dverí nákladového priestoru. Po otvorení dverí posádka zahájila prácu s experimentmi. Posádka sa potom uložila na odpočinok. Kým spali, mal raketoplán podľa pôvodného plánu letieť natočený dlhšou osou k Zemi. V posledných dňoch na rampe však Columbia veľmi zmokla. Technici sa začali obávať, či sa voda nedostala do dlaždíc tepelnje ochrany, ktorá by ich premenou na paru pri vstupe do atmosféry roztrhala. Preto vedenie letu nariadilo otočiť stroj bruchom k Slnku, aby vyschol.

Pokračovanie