STS-41-C: Prvá oprava družice v kozme

  • Jana Plauchová | 6 Apríl 2024
    Kozmonautika
Družica SMM, ktorej oprava bola hlavným cieľom tejto misie. Zdroj: NASA
Vzhľadom na to, že Challenger po svojej predošlej misii konečne pristál priamo na Kennedyho vesmírnom stredisku, mohli sa prípravy na jeho ďalší let začať s päťdňovým predstihom. Prác sa namiesto množstva firiem, ktoré ju robili dovtedy, zhostili víťazi konkurzu na pozemské prípravy orbitera – zamestnanci firmy Lockheed.

Stroju s päťčlennou posádkou velil pri misii STS-41-C L. R. Crippen, účastník úplne prvého letu raketoplánom. Pilotom bol F. R. Scobee, muž, ktorý o takmer dva roky neskôr bude veliť Challengeru pri jeho tragickej misii. Hlavným cieľom letu mala byť tentoraz oprava družicového observatória SMM. Táto družica na pozorovanie Slnka štartovala s raketou v roku 1980, ale v priebehu siedmich mesiacov po štarte postupne stratila schopnosť orientácie. Tým sa stala prakticky nefunkčnou. Navedenie raketoplánu k tomuto observatóriu bolo jedným z dôvodov, prečo bolo jeho štartovacie okno rekordne úzke. Ďalším dôvodom bolo plánované pozorovanie horenia nádrže ET po jej odhodení z územia Havajských ostrovov. V čase štartu na nich musela byť preto ešte tma, ale v Kalifornii už muselo, naopak, panovať slnečné svetlo, ak by tam Challenger musel po jedinom obehu Zeme núdzovo pristáť. Termín štartu, 6. apríl 1984, sa však napriek prísnym požiadavkám stihol dodržať, nenastali nijaké neplánované prerušenia odpočítavania. Vzlet samotný už taký učebnicový nebol. Vplyvom chyby algoritmu raketoplán stúpal po nečakane strmej dráhe, ktorá si vyžiadala spotrebu väčšieho množstva paliva. Rezervy však tento nedostatok vykryli.

Po vypojení motorov SSME a postupne troch manévroch motormi OMS sa stroj ocitol na takmer kruhovej orbite vo výške 463 km. Nasledujúceho dňa, 7. apríla, došlo k vypusteniu družice LDEF (Long Duration Exposure Facility), masívneho, pätnásť metrov dlhého dvanásťbokého hranola. Úlohou tohto telesa bolo vystavovať materiály na ňom umiestnené dlhodobému vplyvu kozmického prostredia. Obsahoval 57 exponátov, ktoré okrem Spojených štátov pripravili aj ďalšie krajiny. Väčšina z pokusov bola pasívnych, bez potreby elektrickej energie, ale niektoré z nich si ju vyžadovali, a tak astronaut Terry Hart zodpovedný za vypúšťanie LDEF najprv manipulátorom RMS toto teleso zapol. Potom ho ramenom RMS opatrne vyzdvihol. Hoci s jej 9 600 kilogramami išlo o doposiaľ najťažší náklad, aký RMS kedy vyzdvihlo, všetko išlo podľa plánu. Družica mala lietať vesmírom samostatne takmer rok a byť zachytená niektorou z nasledujúcich misií.

Nasledujúceho dňa začal Challenger intenzívne manévrovať, aby dostihol hlavný cieľ svojej misie. Keď sa k nemu priblížil na vzdialenosť 60 metrov, dvaja astronauti vystúpili do otvoreného vesmíru, aby zachyteniu družice pomohli. Boli vybavení manévrovacími jednotkami pre skafandre MMU, ktoré sa úspešne vyskúšali pri predošlom lete. K družici sa však nepodarilo pripojiť spojovací adaptér. Navyše začala nežiaduco rotovať. Astronaut Nelson sa ju pokúsil ručne stabilizovať, no neuspel. Ďalšie pokusy boli čím ďalej, tým riskantnejšie. Astronauti aj raketoplán si minuli priveľa pohonných látok. Ak by im jednotky MMU zlyhali, raketoplán už nemal dosť paliva v motorčekoch RCS, aby ich, bezmocne letiacich vesmírom, zachránil. A astronautovi Nelsonovi sa dokonca chvíľu zdalo, že jeho raketové kreslo zlyhalo a odnáša ho prečo, čo ho podľa jeho fyziologických ukazovateľov riadne vydesilo. V skutočnosti sa však nedal do neočakávaného pohybu on, ale samotný raketoplán. Po mnohých neúspechoch riadiace stredisko pokusy o zachytenie družice odvolalo. V oboch riadiacich strediskách, stredisku pre raketoplány aj stredisku pre SMM, zavládla zlá nálada. Po niekoľkohodinovom úsilí sa však podarilo pracovníkom na Zemi družicu SMM stabilizovať. 10. apríla preto došlo na ďalší pokus o jej zachytenie.

Challenger predbehol družicu a spredu sa k nej pomaly približoval. Spaliny z jeho motorov však SMM znova trochu roztočili. Navyše sa v dobe kritického manévru raketoplán dostal mimo dosahu vtedy ešte značne neúplnej siete komunikačných družíc aj riadiaceho strediska. Nervózni pracovníci na Zemi si niektoré veci, ktoré sa tam hore práve dejú, museli len domýšľať. Keď však Challenger nadletel nad Austráliu, mohol konečne podať správu o úspešnom spojení. Uloženie družice do nákladového priestoru a samotná jej oprava vykonaná dvojicou astronautov Hoftenom a Nelsonom už prebehli hladko. Nasledovali skúšky. K vypusteniu SMM po úspešnej oprave došlo 12. apríla.

Pristátie malo znova prebehnúť na Kennedyho vesmírnom stredisku. V poslednej chvíli pred začatím pristávacieho manévru mu však zabránilo počasie. Raketoplán teda pristál na základni Edwards a čo viac, mal tam podľa plánu pristávať až dovtedy, kým nebudú predpovede počasia pre Kennedyho vesmíre stredisko presnejšie. Stroj dosadol na dráhu o 13. apríla o 08:38 východoamerického času.

Galéria obrázkov k článku

Astronauti George D. Nelson a James D. van Hoften opravujú SMM po jej náročnom zachytení. Zdroj: NASA
Teleso LDEF po vypustení na samostatnú obežnú dráhu. Zdroj: NASA