STS-9: Výbuch, požiar a šťastný koniec

  • Jana Plauchová | 18 December 2023
    Kozmonautika
Pohľad na Spacelab zo zadných okienok raketoplánu. Zdroj: NASA
Predchádzajúci diel seriálu

Jednou z dôležitých úloh amerických raketoplánov bolo trochu nahradiť v tej dobe neexistujúce americké vesmírne stanice. Stať sa laboratóriami vo vesmíre, na ktorých by prebiehali rozličné experimenty. Prvá takáto ostrá vedecká misia s laboratórnym modulom Spacelab sa uskutočnila na prelome novembra a decembra 1983. Mala však neočakávane dramatický záver.

Prípravy raketoplánu Columbia na jeho ďalší let sa začali premiestnením raketoplánu z Edwardsovej leteckej základne, kde pristál po predchádzajúcej misii STS-5, na Floridu. Počas príprav boli pôvodné motory SSME nahradené novým typom, ktorý mohol trvale pracovať na 104 % výkonu. Nakoľko pri predchádzajúcich letoch letela v Columbii najviac štvorčlenná posádkaa teraz sa chystala letieť až šesťčlenná, na jej obytnú palubu pribudli ďalšie dve kreslá, spacie vaky a tiež skrinky na osobné veci astronautov. Vzhľadom na predpokladanú väčšiu spotrebu energie vzrástla kapacita palivových batérií o 33 % a namiesto troch bola Columbia tentokrát vybavená piatimi dvojicami nádrží na kyslík a vodík. Ďalšie konštrukčné zmeny sa týkali prítomnosti Spacelabu: Pribudol spojovací tunel medzi obytnou palubou raketoplánu a pretlakovým laboratóriom a tiež adaptér.

Prvá časť vedeckého laboratória Spacelab prišla na Kennedyho vesmírne stredisko začiatkom októbra 1981. V auguste 1983 bolo laboratórium v hangári OPF vložené do nákladového priestoru Columbie. 12. októbra došlo k skúšobnému odpočítavaniu, po ktorého skončení sa štartovacia zostava vrátila do haly VAB, kde bola rozmontovaná. Po výmene trysky motoru SRB bola zostava opäť zmontovaná a 8. novembra sa dostala na štartovaciu rampu, tentoraz už pripravená na štart. Odpočítavanie bolo zahájené 26. 11. v stave T-44 hodín. Počas odpočítavania došlo k niekoľkým poruchám. Odpočítavanie však pokračovalo ďalej a Columbia vzlietla 28. 11. 1983 presne na začiatku štartovacieho okna o 16:00 UT.
Hlavné motory SSME boli vypnuté v čase T+513. Po odhodení nádrže ET Columbia zahájila prvý manéver s pomocou motorov OMS, čím sa dostala na obežnú dráhu 83 – 250 km. Ďalšími korekciami sa raketoplán napokon dostal na dráhu 248 – 246 km s obežnou dobou 89,43 min. Krátko po druhom korekčnom manévri došlo k otvoreniu dverí do nákladového priestoru a k aktivácii Spacelabu. Posádka sa rozdelila na tzv. modrú a červenú zmenu. Prácu zahájila modrá zmena, ktorá o 03:42 GET začala zapájať prístroje. Spacelab mal spojenie so samostatným vedeckým riadiacim strediskom POCC sídliacim v tej istej budove v Houstone ako riadiace stredisko raketoplánu.

ESA spolu s NASA pripravili približne 70 experimentov, ktoré sa týkali astronómie, fyziky, pozorovania Zeme, biológie a materiálových pokusov. Uskutočnilo sa napríklad snímkovanie oblohy v oblastiach ultrafialového žiarenia, detailné štúdium zdrojov röntgenového žiarenia, meranie slnečného spektra s rozsahom 170 – 3200 nm a celkového toku slnečného žiarenia, štúdium slabých optických emisií prírodného a umelého pôvodu v atmosfére Zeme, meranie intenzity magnetického poľa v okolí raketoplánu, globálne štúdium zemskej atmosféry, meranie koncentrácie vodíka a deutéria v atmosfére za pomoci spektroskopu, vplyv kozmického žiarenia na biologické materiály, vplyv beztiaže na zmeny imunitného systému, pozorovanie pohybu kvapalín v bezváhovom stave a iné. V prvý deň letu sa vyskytol problém s elektronickým blokom, ktorý sa podarilo vyriešiť otočením nákladového priestoru do tieňa. Ďalší výskum komplikovalo ešte niekoľko malých porúch. Siedmy až desiaty deň letu preto posádku okrem pokusov zamestnávali taktiež opravy. Jedenásty deň letu sa začali prípravy na pristávanie a Spacelab bol vypojený. Napriek problémom, ktoré si vynútili až 800 zmien v priebehu experimentov, sa astronautom podarilo získať vyše 20 miliónov okienok televíznych záznamov a niekoľko tisíc fotografií.

Pri pokuse o pristátie došlo k ďalšiemu vážnemu problému. Astronauti sedeli na svojich miestach a veliteľ John Young, ktorý velil aj úplne prvej misii raketoplánu, sa chystal raketoplán namieriť motormi OMS proti smeru letu. Tento manéver prebiehajúci za pomoci motorov RCS je nevyhnutný pre začiatok pristávania. Zážih motorov OMS po otočení raketoplánu týmito motormi napred totiž zníži orbitálnu rýchlosť stroja, čím mu umožní vrátiť sa do atmosféry. Keď dal veliteľ príkaz pre zážih manévrovacích motorov RCS, zážih sa síce uskutočnil, ale ozvala sa tupá rana, raketoplánom prebehli otrasy a vypadol jeden zo štyroch palubných počítačov. Pri opätovnom pokuse o tento manéver Columbia stratila aj druhý počítač. Neskôr vypadla tiež jednotka IMU. Riadiace stredisko odvolalo pristátie o osem hodín neskôr. Za ten čas prebiehali analýzy problému a odstraňovanie porúch, jeden z počítačov sa napokon podarilo oživiť.

Druhý pokus o pristátie bol už úspešný, napriek tomu sa nezaobišiel bez komplikácií. Zážih motorov OMS sa uskutočnil o 22:55 UT a skončil sa po 156 sekundách. Columbia opustila obežnú dráhu a začala klesať k Edwardsovej leteckej základni v Kalifornii. Zhruba dve minúty pred pristátím došlo k zlyhaniu tesnenia a úniku hydrazínu z dvoch čerpadiel APU. V dôsledku toho vznikol na palube požiar, ktorý však posádka Columbie ani nezaregistrovala. Stroj dosadol na pristávaciu dráhu 17 na základni Edwards AFB o 23:47:23 UT. Asi desať minút po pristátí došlo následkom požiaru v motorovej sekcii k výbuchu. Keby táto explózia nastala ešte počas letu, mohlo to posádku Columbie vážne ohroziť.

Galéria obrázkov k článku

Spoločná fotografia členov posádky misie STS-9 v priestoroch Spacelabu. V smere hodinových ručičiek sú to: John W. Young, Ulf Merbold, Owen K. Garriott, Brewster H. Shaw, Jr., Byron M. Lichtenberg a Robert A.R. Parker. Zdroj: NASA