Naše najbližšie vesmírne teleso je opäť v kurze. Kozmické agentúry viacerých krajín posúvajú hranice toho, čo dokážeme na mesačnom povrchu automatickými sondami vykonať. Občas sa objaví aj neúspech, ako napríklad havária ruskej sondy Luna 25. V poslednom desaťročí sa však vytvorili najmä nové prvenstvá, aj keď nezatieňujú tie staré, akým bol prvý dopad na Mesiac, prvé snímky jeho odvrátenej strany, prvé mäkké pristátie a prvý rover na jeho povrchu. Tieto prvenstvá však boli draho zaplatené oveľa vyššou frekvenciou havárií, než je tomu dnes. Poďme sa pozrieť, aké náročné bolo na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov prvýkrát dosiahnuť iné kozmické teleso, než je Zem.

Je známe, že prvú umelú družicu Zeme vypustil v októbri 1957 Sovietsky zväz, ktorý krátko nato dosiahol aj ďalšie významné prvenstvá. Mimo iného aj pri dosahovaní Mesiaca. Tri z jeho kozmických sond programu príhodne pomenovaného Luna boli úspešnejšie než čokoľvek, čo do tej doby skúšali poslať k Mesiacu Američania. Pre niekoho teda môže byť prekvapivé, že Spojené štáty sa o dosiahnutie Mesiaca pokúsili ako prvé. Navyše pre svoje sondy, úplne prvé kozmické sondy vôbec, pripravili ambiciózne ciele – stať sa rovno družicami Mesiaca. Oveľa menej náročné je pritom poslať sondu na preletovú dráhu, než na jeho obežnú dráhu. Napokon, Mesiac aj všetky planéty slnečnej sústavy boli po prvý raz skúmané sondami, ktoré okolo nich iba preleteli. Tak či onak, ani orbita, ani len prelet neboli v prvej fáze novozaloženého amerického programu Pioneer dosiahnuté.

Prvý pokus o vyslanie kozmickej sondy, prvá snaha dosiahnuť druhú únikovú rýchlosť a zblízka skúmať iné vesmíre teleso ako je Zem, dostala označenie Pioneer 0. Táto americká sonda mala byť vypustená iba pol roka potom, ako štartovalo do vesmíru vôbec prvé teleso vyrobené v Spojených štátoch, vedecká družica Explorer 1.

Pioneer 0 bola zhruba trištvrte metra vysoká aj široká. Jej hmotnosť bola 38,1 kg. Centrálna časť sondy mala tvar valca, ktorý bol po oboch stranách zakončený zrezaným kužeľom. Napájali ju chemické batérie a jej životnosť bola jeden týždeň. Disponovala centrálnym motorom na tuhé pohonné hmoty a ôsmimi malými motormi na kvapalné pohonné hmoty. Komunikácia so Zemou mala prebiehať prostredníctvom magnetickej dipólovej antény. Sonda mala skúmať mesačný povrch v infračervenom spektre, merať magnetické pole a zaznamenávať dopady mikometeoroidov na svoj povrch.

Pioneer 0 bola so svojou nosnou raketou vypustená z kozmodrómu Mys Canaveral, rampy LC17A, dňa 17. augusta 1958. Išlo o jedinú sondu vypustenú vojenským letectvom USA, pretože NASA vtedy ešte ani neexistovala. Raketa Thor-Able so svojím nákladom dosiahla výšku asi 16 km, keď vtom explodoval prvý stupeň rakety. Udialo sa to v 77. sekunde letu. Príčinou sa stalo zrejme prerušenie potrubia v rakete. Sonda však chaoticky vysielala ešte približne 50 sekúnd po incidente. Spolu s vrchným stupňom rakety sa zrútila do mora.

Na ťahu bol Sovietsky zväz. Jeho mesačný program Luna si v prvej fáze, označovanej ako E-1, kládol o čosi skromnejšie ciele – pričom, paradoxne, pri planétach to bol, naopak, Sovietsky zväz, ktorého ciele boli nereálne veľké. Jeho prvé mesačné sondy však mali za cieľ len dopadnúť na Mesiac a dopraviť tam emblémy Sovietskeho zväzu. Počas preletu k Mesiacu mali skúmať vlastnosti medziplanetárneho priestoru medzi týmito dvoma telesami a zistiť, či Mesiac má magnetické pole. Celkovo štyrom prvým sondám skonštruovaným pre túto fázu chýbali kamery. Už úvodný návrh tohto programu zostavený Koroľovom a Keldyšom však počítal aj s vyspelejšími sondami, ktoré mali snímkovať odvrátenú stranu Mesiaca.

Konštrukčná kancelária OKB-1 najprv postavila 205 kilogramovú sondu v tvare gule z hliníka a horčíka. V smere letu z gule vystupoval dlhý stožiar s umiestneným magnetometrom. Sonda mala celkove šesť antén a ako zdroj energie slúžili v počiatkoch kozmonautiky iba chemické batérie. Vnútri sondy sa nachádzali lapače iónov, Geigerov počítač a detektory mikrometeoroidov. Zvláštnosťou nákladu bol uzavretý kontajner s jedným kilogramom sodíka i to, že tento kontajner aj časť vedeckého vybavenia neniesla samotná sonda, ale jej posledný raketový stupeň, ktorý mal po skončení svojej činnosti rovnakú dráhu.

Zaujímavý bol aj dátum štartu, ktorý sa pôvodne stanovil na 18. august 1958, iba deň po štarte Pioneeru 0. Keď ten skončil haváriou, technici si dali viac času na odstránenie porúch na vlastnej nosnej rakete Luna 8K72. Ani to však nepomohlo. Keď totiž raketa 23. septembra z Bajkonuru skutočne vzlietla, po 93 sekundách letu havarovala vinou pozdĺžnych rezonancií bočných raketových stupňov. Tento neúspech spôsobil ochladenie vzťahov medzi konštrukčnou kanceláriou sondy a konštruktérom raketových motorov, Gluškom.

Obe súperiace mocnosti utrpeli v prvom kole porážku. Dopadlo druhé kolo lepšie? O tom sa dočítate v pokračovaní tohto seriálu.