Predchádzajúci diel seriálu

Náš seriál sledoval prvých šesť rokov dobývania Mesiaca kozmickými sondami. Dve mocnosti doň zapojené, Sovietsky zväz aj Spojené štáty americké, počas tohto obdobia každá s vlastnou technológiou uskutočnila prelet okolo Mesiaca, cielený náraz na jeho povrch a získala tiež snímky, aké zo Zeme nebolo možné získať. Toto všetko sa udialo za cenu obrovských finančných strát a množstva zničenej či nepoužiteľnej techniky. Výzvam však zďaleka nebol koniec. Ďalšou obrovskou a mimoriadne náročnou métou, na ktorej Sovietsky zväz už v tomto seriáli začal pracovať, bolo mäkké pristátie. Napriek tomu, že neúspešné sondy ešte niekoľko rokov stále prevažovali nad úspešnými, však tento seriál ukončujeme. Predsa len už nemožno hovoriť o úplných začiatkoch.

Aspoň stručne však zhrňme nasledujúce dianie. USA pokračovali v programe Ranger. Jeho posledné dve sondy, Ranger 8 a Ranger 9, boli rovnako ako Ranger 7, úspešné a odoslali ešte viac snímok mesačného povrchu. Ich štarty boli prekladané štartami neúspešných sovietskych pristávacích sond. Medzi nimi sa vyskytla jedna úspešná, aj keď trochu zvláštna preletová sonda Zond 3. V roku 1965 minula Mesiac vo vzdialenosti 9220 km a zhotovila nejaké snímky odvrátenej strany Mesiaca. Pridala tiež spektrá jeho povrchu. Špekuluje sa o tom, že táto sonda mala byť pôvodne vyslaná k Marsu, ale zmeškala jeho štartovacie okno.

Prelomom v pristávaní na Mesiaci sa stala sonda Luna 9. 31. januára 1966 odštartovala z kozmondrómu Bajkonur s raketou Molnija-M. Dosiahla parkovaciu dráhu, z ktorej potom pokračovala k Mesiacu. Úspešne prebehla korekcia jej dráhy aj zapojenie brzdiaceho raketového systému tri dni po štarte vo výške iba 75 km nad povrchom Mesiaca. Tesne pred dopadom na povrch motor dohorel a oddelilo sa od neho guľaté puzdro s prístrojmi chránené nafúknutým obalom. 3. februára 1966 v čase 18:45:30 UT uskutočnila Luna 9 prvé mäkké pristátie na povrchu iného telesa než Zem. Stalo sa tak na západnom okraji Oceánu búrok, v blízkosti krátera Cavalerius. Dôležitým poznatkom bolo už to, že povrch Mesiaca je dosť pevný na to, aby puzdro udržal – čo pred týmto testom vôbec nebolo isté. Ochranný obal sa oddelil od prístrojov a sonda sa dala do práce. Zhotovila a na Zem odoslala panoramatické snímky svojho okolia. Odmlčala sa 5. februára.

Následne Sovieti vypustili ďalšie tri sondy s novým cieľom – obiehať okolo Mesiaca. Úspešná bola len druhá z nich, Luna 10. Po viac ako ročnej odmlke sa k vypúšťaniu sond na Mesiac vrátili aj Američania s novým programom Surveyor. Hneď prvá sonda, Surveyor 1, v júni 1966 mäkko pristála na mesačnom povrchu. V druhej polovici roka nasledovali dva americké orbitery, z ktorých druhý, Lunar Orbiter 1, bol úspešný. Zakrátko sa k nemu pridal druhý úspešný sovietsky orbiter, Luna 11. V pristávaní na mesačnom povrchu dosahovali USA striedavý úspech, ale pri dosahovaní mesačnej orbity už úspechy výrazne prevažovali nad neúspechmi. Aj Sovietsky zväz vyslal do konca roku 1966 ďalšie tri úspešné pristávacie moduly.

Spojené štáty s nepilotovanými telesami už vyššie ambície ako mäkké pristátia pri Mesiaci nemali. Všetky sily sa zamerali na vyslanie mužov na jeho povrch. O to isté sa v utajení síce pokúšal aj Sovietsky zväz, no pokračoval aj program Luna, ktorý mal byť zapojený do pristávania sovietskych kozmonautov na Mesiaci. K tomu nedošlo, program Luna však priniesol ešte dve prekvapenia – prvé rovery, Lunochody, na povrchu iného vesmírneho telesa, a prvé nepilotované návraty so vzorkami. To je však hudba sedemdesiatych rokov, keď sa už o začiatkoch rozhodne nedá hovoriť...