Jediná snímka s povrchu Titanu, so zvýraznenými farbami. Zdroj: Commons

Ak by Titan neobiehal Saturn ale Slnko, bezpochyby by sme ho považovali za planétu. Jeho rozmer, 5152 km, totiž prevyšuje rozmer Merkúru a blíži sa k hodnote polomeru Zeme. No vinou toho, že je „iba“ obežnicou, sa jeho meno deti v škole neučia a mnoho ľudí sa o jeho existencii ani nedozvie. Pritom ale ide v mnohom o zaujímavejšie a dynamickejšie teleso než oficiálna planéta Merkúr.

Hustá a nepriehľadná atmosféra Titanu bola pre astronómov sama osebe veľkým prekvapením. Iné mesiace Slnečnej sústavy takú atmosféru nemajú. Preto spočiatku nikomu nenapadlo ju očakávať a viditeľný vrchol atmosféry sa považoval za povrch mesiaca. Vinou toho boli prvé odhady priemeru Titan nadhodnotené a považoval sa za najväčší mesiac v Slnečnej sústave. V skutočnosti ho rozmermi mierne prevyšuje Jupiterov Ganymedes. Titan je ale hmotnejší – a to nielen ako Ganymedes, ale dokonca ako všetky mesiace Jupitera spoločne. Silnejšia gravitácia ho však stlačila do menších rozmerov.

Nepriehľadným vzhľadom sa atmosféra Titanu podobá atmosfére Venuše. Zložením zase pozemskej. Podobne ako v našom vzduchu, aj v Titanovej atmosfére je najzastúpenejším prvkom dusík. Tvorí však oveľa väčší percentuálny pomer ako dusík pozemskej atmosféry – až 95 %. Kyslík zase úplne chýba. Zvyšné percentá pripadajú na uhľovodíky. Atmosféra na povrch prepúšťa trochu slnečného svetla, ale nevidieť cez ňu Slnko a pravdepodobne ani Saturn. Vďaka atmosfére na Titane funguje kolobeh kvapalín podobne ako na Zemi. Na rozdiel od Zeme sa ale nejedná o vodu, ale o uhľovodíky. Povrchové teploty, ktoré sa pohybujú okolo −179 °C, by ostatne kolobeh vody ani nedovolili.

Čo povrch Titanu tvorí, zostávalo kvôli nepriehľadnej atmosfére dlho záhadou. Hypotézy sa pohybovali od úplne pevného po úplne kvapalný povrch. Pravda je uprostred – kvapalné uhľovodíky sa na Titane nachádzajú, no sú situované v jazerách až moriach prerušovaných ľadovou pevninou s pohoriami. Titan je jediný mesiac v Slnečnej sústave, ktorý kvapalinu sa svojom povrchu obsahuje (aj keď by mohla veľmi krátko existovať tiež v popraskaných ľadových trhlinách mesiaca Európa).



Porovnanie rozmerov Titanu so Zemou a Mesiacom. Zdroj: Commons

Celkové predpokladané množstvo kvapalných uhľovodíkov na Titane minimálne stokrát prevyšuje všetky známe zásoby ropy a zemného plynu na Zemi. Koncom júla 2008 na základe údajov sondy Cassini odborníci definitívne potvrdili existenciu prvého jazera tvoreného etánom. Najväčšia objavená kvapalná plocha má rozlohu až 100 000 km², čiže len o málo menšiu ako Kaspické more. V jeho moriach sa našli tiež polostrovy a ostrovy... ak sú to naozaj ostrovy. Jeden „ostrov“ v mori Ligeia Mare totiž pri pozorovaní sondou Casini zmizol a neskôr sa znovu objavil ako oveľa väčší.



Na zábere zo sondy Cassini je Titan pred diskom svojej planéty Saturn. Zdroj: Commons

Zo zaujímavého povrchu Titanu existuje iba jedna snímka vo viditeľnom spektre. Urobila ju sonda Huygens, ktorá na Titane pristála 14. 1. 2005. Išlo o od Zeme najvzdialenejšie pristátie v Slnečnej sústave a o jediné pristátie na inom mesiaci než je náš. Sonda priletela spoločne so sondou Cassini. Podstatné množstvo dát z Huygensa sa žiaľ stratilo.



Časť útvaru „Kraken Mare“, najväčšieho uhľovodíkového mora na Titane. Záber vznikol na základe radarového snímania sondou Cassini. Zdroj: Commons

Cassini zistila, že ani gravitačné pole Titanu sa nespráva podľa očakávaní. Pri prelete nad pohoriami zaznamenala nepatrné zníženie gravitačnej sily, a nie zvýšenie, ako sa očakávalo. Jedna teória to vysvetľuje tým, že pohoria na Titane majú hlboko siahajúce ľadové "korene" obklopené vodným oceánom. Keďže ľad má nižšiu hustotu ako voda, kompenzuje hmotnosť hory, a preto je gravitácia na týchto miestach oslabená.

Sonda Cassini zanikla už takmer pred rokom, návrhy na ďalšie sondy k tomuto pozoruhodnému telesu sú však stále živé.



Opäť Titan pred diskom Saturna, tentoraz aj s malým mesiačikom Dione. Dobre viditeľné je rozmazanie okraja Titanovej atmosféry. Zdroj: Commons