Rozličné končiny vesmíru ponúkajú rozličné scenérie. Zdroj: Pixabay

Čierne nebo, tisíce svietiacich bodov – to je nočná obloha pri pohľade zo Zeme. Cez deň modré nebo a na ňom jeden oslnivo svietiaci kotúč. Poznanie, že nemáme vo vesmíre výnimočné postavenie, nás núti myslieť si, že podobný výhľad by sme mali aj z iných vzdialených planét. Skutočne?

Vo väčšine prípadov áno. Ale jestvujú početné výnimky. Telesá, z ktorých by sa prípadným pozorovateľom naskytli podstatne iné scenérie. Napríklad?

Naše Slnko je od nás vzdialené 1 AU (astronomickú jednotku) a z tejto diaľky má uhlový priemer pol stupňa. Planéta hviezdy Pollux v Blížencoch obieha svoju materskú hviezdu podstatne ďalej, vo vzdialenosti o čosi väčšej, než je Mars od Slnka. Lenže Pollux má zároveň takmer 10-krát vyšší priemer ako Slnko. Z povrchu jeho planéty by sa preto Pollux javil skoro šesťkrát väčší než Slnko na pozemskej oblohe, a dostal by od nej až 16-krát viac žiarenia než Zem od Slnka.



Oranžový obor Pollux je pri pohľade zo svojej planéty impozantnou a spaľujúcou hviezdou. Zdroj: Pixabay

Že planéty majú aj sústavy s viac ako jednou hviezdou, je dnes jasné. Získame tak oblohu s dvoma, troma či štyrmi slnkami. Kde však tie slnká budú a aké jasné vyzerajú, to sa môže diametrálne líšiť. Napríklad tau Bootis b obieha tesne pri svojej hviezde, ktorá spaľuje jej dennú stranu. Ani nočná však niekedy neposkytuje úľavu – v určitých obdobiach je osvetlená druhým, i keď oveľa slabším a vzdialenejším slnkom. To sa však v priebehu obehu občas presúva na dennú oblohu. Podobná situácia nastáva aj v sústave gama Cep. Planéta obieha svoju hviezdu vo vzdialenosti 2 AU, a priemerne 17 AU za ňou je ďalšia hviezda – rovnako ako v predošlom prípade červený trpaslík. Nočnú stranu planéty preto príležitostne ožaruje teleso jasnosťou presahujúce niekoľko tuctov Mesiacov v splne.

Od svetla by sme si však neoddýchli, ani keby sme žili na planéte obiehajúcej tú vzdialenejšiu zložku. A to ani v prípade, že je naozaj veľmi vzdialená. Známa Zuben el Genubi, alfa Librae, je trojhviezda. Dve jej biele hviezdy sú od seba tak ďaleko, ako je Merkúr od Slnka, a asi 5 500 AU od nich obieha chladnejšia hviezda. Svetlo potrebuje na prekonanie vzdialenosti od vnútorného páru k vzdialenejšej zložke vyše 30 dní. Keby sme sa pozerali z planéty obiehajúcej slabšiu zložku na jasnejšiu dvojicu, jej svetlo by bolo 10-krát jasnejšie ako svetlo Mesiaca v splne.

Niekedy však bývajú ďalšie slnká ešte slabšie a to ani nemusia byť červené trpaslíky. 16 Cygni B je hviezda o 30 % svietivejšia ako Slnko. Je však tak ďaleko od svojej partnerky, 16 Cygni A, že na povrch exoplanéty obiehajúcej A zložku žiari ako Mesiac v splne. Jasnosť Mesiaca v splne dosahuje pri pohľade z planéty aj sprievodná hviezda systému, v ktorom obieha exoplanéta 94 Ceti b. A to je táto sprievodná hviezdna zložka ešte jasnejšia než 16 Cygni B. Nachádza sa však vo vzdialenosti od materskej hviezdy meniacej sa od 112 AU po 190 AU.



Scenéria planéty s viacerými slnkami má veľa rozličných podôb. Zdroj: commons.wikimedia.org

Spektroskopické dvojhviezdy sú dvojhviezdy, ktoré ďalekohľadom nerozlíšime, pretože sú od nás príliš ďaleko alebo ich zložky sú k sebe príliš blízko. Dá sa však predpokladať, že na planéte patriacej do sústavy so spektroskopickou dvojhviezdou by už jej zložky boli zreteľne rozlíšiteľné. Alebo nie? Epsilon UMi je tretia hviezda oja Malého voza. Má spektroskopického sprievodcu, ktorého vzdialenosť od hlavnej zložky je porovnateľná so vzdialenosťou Merkúru od Slnka. O 8 100 AU ďalej krúži ďalší sprievodca. Ani pri pohľade z hypotetickej planéty obiehajúcej vzdialenejšieho sprievodcu by sme bez ďalekohľadu od seba nerozlíšili vnútorný pár hviezd.

Rovnaký prípad nastáva pri pozorovaní vnútorného páru z tretej zložky trojhviezdy pí Scorpii – tiež je nerozoznateľný. Podobne extrémna je ní Dra nazývaná Kuma. Je to štvorhviezda zložená z dvoch párov spektroskopických dvojhviezd. Slabší pár je k sebe tak blízko, že z planéty jasnejšieho páru je nerozlíšiteľný. A do tretice je tu spektroskopická dvojhviezda 35 Piscium tvorená dvoma rovnakými žltobielymi podobrami. Ich vzájomná vzdialenosť predstavuje len 3,5-násobok priemeru každej z hviezd. Prinajmenšom 660 AU ďaleko od nich leží tretí člen sústavy. Zvláštne je, že z planéty obiehajúcej túto tretiu hviezdu by sme zložky vnútorného páru videli iba vo vzdialenosti 8″. Stále by k sebe boli uhlovo bližšie, než je pri pohľade zo Zeme od nich vzdialená táto tretia hviezda. A to od nás leží 59 ly ďaleko!