Prvá časť článku rozoberala pohľady z planét, ktoré sú spaľujúcou žiarou svojich hviezd zaplavované viac než Zem. Nie je to však v každej hviezdnej sústave. A ak to tak je, nemusí to byť vždy vinou viacerých sĺnk v sústave planéty. Existujú totiž končiny vesmíru, ktoré sú veľmi presvetlené.
Niekedy sú od seba zložky viachviezdnych sústav tak ďaleko, že keby ste bývali na planéte jednej z nich, na prvý pohľad by ste ani nepovedali, že žijete vo viachviezdnej sústave. Dobrým príkladom je štvorhviezda iota Herculis. Tri z jej zložiek sú si veľmi blízko, z nášho pohľadu sú spektroskopické, no ďaleko od nich leží oranžový trpaslík, ktorá vnútornú trojicu obehne za milión rokov. Ak má niektorá z hviezd vnútornej trojice planétu, oranžový trpaslík by sa javil jasný ako naša Venuša, no bol by sfarbený do oranžova.
Ešte väčší extrém dosahuje gama Ceti nazývaná Alkaffaljidhina. Tvoria ju dve žltobiele hviezdy, ktoré sú od seba vzdialenejšie, než sú planéty našej Slnečnej sústavy vzdialené od Slnka, ale ich tretia slabá oranžová zložka je ešte neporovnateľne ďalej – 21 000 AU. Z planéty jednej z vnútorných hviezd by mal oranžový trpaslík magnitúdu iba -1,9, čiže by bol len o málo jasnejší ako Sírius na našej oblohe. Inak by to vyzeralo, keby sme sa dívali z hypotetickej planéty obiehajúcej oranžového trpaslíka. Tam by bol slabší člen vnútornej dvojice jasný ako Venuša a jasnejší člen ešte 20-krát viac.
Vo viacnásobnom systéme nemusia byť všetky slnká oslňujúce. Niektoré môžu byť jasnosťou porovnateľné s hviezdami. Zdroj: commons.wikimedia.org
Niekedy však nastávajú aj opačné prípady. V sústave tvorenej len jednou hviezdou žiaria na oblohe jej planét nesúvisiace objekty oveľa intenzívnejšie než na našej. Príkladom je sústava ní1 a ní2 CrB. Obe sú obry, ktoré sa vo vesmíre zhodou okolností práve míňajú. Ak majú planéty, pozorovatelia z ich povrchov by videli druhú hviezdu ako jasný bod -3. magnitúdy, čo je niečo medzi jasnosťou Venuše a Jupitera.
Lepší príklad náhodného stretnutia predstavuje optická dvojhviezda ní Aurigae a tau Aurigae. Necelý polstupňový rozstup medzi nimi je v skutočnosti medzera so šírkou tri svetelné roky. Pri pohľade z hypotetickej planéty obiehajúcej n Aur by t Aur na jej oblohe svietila tak jasne ako Venuša na našej. Na oblohe planéty, ktorá by obiehala tau, by ní Aurigae dosahovala magnitúdu -5,4.
Ešte viac sú k sebe natesnané hviezdy v jadrách galaxií. Hviezdy v jadre známej špirálovej Vírovej galaxie M 51 sú umiestnené tak nahusto, že pozorovateľ z hypotetickej planéty obiehajúcej okolo ktorejkoľvek z nich by mal aj v noci svetlo ako cez deň. Silný jas nočnej oblohy však nemusí byť vyvolaný len hviezdami. Osvetliť nebo dokážu aj emisné hmloviny. Najväčšia takáto známa hmlovina, Tarantula, je gigantická. Ak by sa nachádzala v rovnakej vzdialenosti od Zeme ako 30-krát menšia hmlovina M 42 v Orióne, na ktorú sa veľmi podobá, pokrývala by značnú časť oblohy, rozhodne väčšiu, ako celé súhvezdie Orión. Jej svit by v noci vrhal tiene!
Planéta v hviezdokope či v jadre galaxie nepozná v noci tmu. Zdroj: Pixabay
A čo opačný extrém, nočná obloha takmer bez svetiel? Aj to sa môže stať. Kopa galaxií v Panne je rozľahlý systém obsahujúci najmenej 2 000 galaxií. Pri skúmaní kopy Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom sa do roku 2002 našlo asi 600 červených obrov, ktoré sú rozptýlené v mezdigalaktickom priestore. Možno boli z galaxií vytrhnuté pri ich zrážkach. Pri pohľade z planéty obiehajúcej takúto mimogalaktickú hviezdu by sme na nočnej oblohe nevideli žiadne hviezdy, len slabé obláčiky iných členov kopy.
Náš vzhľad nočnej oblohy teda nie je taký samozrejmý, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Pohľad z planéty v blízkosti impozantnej hmloviny môže byť nádherný. Zdroj: Pixabay
