Začiatok éry raketoplánov 3/3

  • Jana Plauchová | 26 Apríl 2021
    Kozmonautika
Zo základne Edwards AFB odštartovali štyri lietadlá typu T-38, aby sprevádzali Columbiu v záverečných fázach pristávania. Vytvorili množstvo fotografií týchto historických momentov, napríklad túto. Zdroj: NASA
Po dvoch dňoch strávených na orbite čakala Columbiu ďalšia náročná skúška – pristátie. Posádka uložila veci do skriniek, kompletne preverila systémy a obliekla sa do skafandrov. Uzavreli sa dvere do nákladového priestoru – ak by sa to nepodarilo, druhý pilot by mohol vystúpiť do vesmíru a uzavrieť ich manuálne. S otvorenými dverami by totiž vstup do atmosféry neprichádzal do úvahy.

Potom Young otočil raketoplán do polohy, v ktorej letel motormi napred, kým Crippen aktivoval hydraulické čerpadlá, aby sa dali v atmosfére ovládať pohyblivé plochy Columbie. 2 dni, 5 hodín a 21 minút po štarte sa znova zapálili motory OME. Tentoraz na to, aby stiahli raketoplán z obežnej dráhy. V tej dobe ešte nebolo nepretržité pokrytie spojenia raketoplánu s riadiacim strediskom a tento manéver sa uskutočnil práve v jednej z takýchto nepokrytých oblastí. Prebehol však úspešne. Stroju zostávala posledná necelá hodina letu. Otočil sa opäť nosom napred a zdvihol predok do optimálneho uhla pre vstup do atmosféry (v presnej hodnote tohto uhla sa zdroje rozchádzajú).

Vo výške 100 km si veliteľ prvýkrát všimol záblesky žeravej plazmy, ktorá vznikla intenzívnym trením a obaľovala stroj. Na 17 minút počas pristávania spôsobila plazma výpadok spojenia s riadiacim strediskom. Ako skúšobný prototyp mala Columbia najmohutnejšiu vnútornú konštrukciu krídel zo všetkých raketoplánov. Bolo to pre prípad, že by aerodynamické namáhanie pri pristávaní bolo silnejšie než ukazovali simulácie. Napriek tomu bolo prvé pristávanie neodskúšaného prototypu s novým typom tepelného štítu veľmi riskantné. Ukázalo sa, že obavy mali isté opodstatnenie – vyčnievajúca vložka medzi dvoma dlaždicami na spodku pravej polovice krídla nasmerovala časť prúdu žeravej plazmy na dvere pravého podvozku. Tie sa pôsobením tepla prehli. Nič horšie sa však nestalo.

Pristávanie v týchto fázach, ktoré prebiehalo nad Tichým oceánom, riadil autopilot. Prebiehalo veľmi hladko až na jednu chvíľu, kedy musel Young prevziať ručné riadenie. Definitívne prebrali piloti riadenie na dohľad od kalifornského pobrežia. Vo výške 10 km nad Zemou začali piloti otočku o 271°, aby správne naleteli nad pristávaciu dráhu. Tou však nebola nová dráha na Kennedyho vesmírnom stredisku, ale vyschnuté soľné jazero na Edwardsovej základni v Kalifornii. Bolo zvolené z dôvodu, že poskytovalo oveľa väčší priestor pre možné dosadnutie než úzka a v porovnaní s ňou krátka pristávacia dráha na Floride. Nebolo totiž isté, ako rýchlo bude raketoplán strácať rýchlosť pri návrate z vesmíru, a teda či sa mu podarí pristáť na optimálnom mieste.

Hoci Columbia preletela plánovaný prah pristátia o niekoľko stoviek metrov, dosadnutie bolo veľmi jemné. Hlavný podvozok sa dráhy dotkol o 18:20:51 UT, predný podvozok o pol minúty neskôr. V okamihu kontaktu s dráhou sa raketoplán pohyboval viac než dvojnásobnou rýchlosťou najvyššej povolenej rýchlosti áut na diaľnici. Preto dojazd do úplného zastavenia meral až 2 734 metrov.

Po zastavení si dovolili pracovníci riadiaceho strediska presne pätnásť sekúnd ovácií a potom sa už sústredene venovali zaisteniu stroja a vypínaniu všetkých systémov. Malý problém sa ukázal aj po pristátí – v okolí raketoplánu boli zistené stopy oxidu dusičitého, preto ho posádka mohla opustiť až hodinu po pristátí. Obhliadka stroja ukázala tiež vyše 300 poškodení tepelnej ochrany, väčšinou drobných.

Let trval 2 dni, 6 hodín, 20 minút a 52 sekúnd a otvoril tak cestu ďalším 134 letom raketoplánov po ňom. Vďaka tomu mohol byť vynesený a dodnes fungovať Hubblov vesmírny ďalekohľad, Chandra, významné sondy ako Magellan, Ulysses a Galileo a byť vystavaná Medzinárodná vesmírna stanica. Vďaka raketoplánom sa nám odhalil povrch Venuše, vnútro atmosféry Jupitera, hviezdne rodiská aj minulosť vesmíru celé miliardy rokov dozadu, vďaka nim nám nad hlavou lieta mohutný, trvalo obývaný komplex, skúmajúci možnosti dlhodobého prežitia človeka v kozme.

Predošlý diel seriálu

Galéria obrázkov k článku

Columbia v posledných okamihoch pred dosiahnutím pristávacej dráhy. Zdroj: NASA
Posádka misie STS-1 vystupuje z raketoplánu. Zdroj: NASA
Columbia po dosadnutí na dno soľného jazera Edwards AFB. Zreteľne je viditeľný obrovský priestor na manévrovanie, ktorý by raketoplán mohol v prípade núdze použiť. Zdroj: NASA