Zoznámte sa so skutočnou korónou

  • Jana Plauchová | 23 Jún 2021
    Slnečná sústava
Koróna s dobre viditeľnými štruktúrami počas úplného zatmenia Slnka v roku 2017. Autor: Michael S Adler
Slovo „korona“ bolo v poslednom roku a pol používané veľmi často. Jeho pravý význam je však astronomický. Nazýva sa tak najvrchnejšia časť atmosféry hviezd. Najlepšie je, prirodzene, preskúmaná koróna Slnka.

Koróna je najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Je stokrát teplejšia než fotosféra. Už v tridsiatych rokoch 20. storočia sa na základe tvaru koróny pozorovanej pri zatmeniach objavili úvahy, že koróna musí mať teplotu milióny stupňov. Tento predpoklad bol o niekoľko rokov potvrdený spektroskopicky. Preto prúdenie tepla nastáva smerom z koróny do nižších oblastí Slnka. Toto tepelné rozhranie, kde sa teplota náhle mení z asi milióna kelvinov v spodnej koróne na asi 20 000 kelvinov vo vrchnej chromosfére, má názov prechodová oblasť. Typická hustota častíc v koróne je 500 000 000 000 000 000 častíc na cm3.

Koróna je teda veľmi horúca, ale aj veľmi riedka. Siaha do vzdialenosti niekoľkých slnečných polomerov, milióny kilometrov do kozmu. Podľa niektorých zdrojov je hranicou vrchnej koróny až heliopauza – zóna, v ktorej už tlak častíc slnečného vetra prestáva odolávať tlaku galaktického vetra. Všetky planéty slnečnej sústavy vrátane Zeme by tak obiehali v slnečnej atmosfére. Spravidla sa však jej hranica kladie nižšie.

Hmota koróny neustále uniká do okolitého priestoru rýchlosťou asi milión ton každú sekundu. Toto množstvo sa zvyšuje až na miliardy ton pri slnečných erupciách. Takéto náhle úniky hmoty sa nazývajú výrony koronálnej hmoty alebo ejekcia koronálnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection, skratka CME). Tieto výrony majú za následok zvýšený tok častíc slnečného vetra a s tým spojené následky ako magnetické búrky alebo polárnu žiaru.

Koróna nie je jednoliata, objavujú sa v nej rozličné štruktúry. Charakteristické veľkorozmerové štruktúry pre korónu sú koronálne lúče. Sú približne radiálne a rozprestierajú sa do vzdialenosti 0,5 až viac ako 10 slnečných polomerov. Delia sa na niekoľko typov, ale pravdepodobne majú rovnakú základnú štruktúru. Koronálne lúče vznikajú vtedy, keď sa plazma v koronálnej kondenzácii stáva dostatočne horúcou na to, aby násilne otvorila uzavreté slučky magnetického poľa do tvaru neutrálneho prúdu.

Polárne lúče sa v koróne vyskytujú pri minime slnečnej aktivity. Sú dobre pozorovateľné v polárnych oblastiach Slnka a majú krátku životnosť. Oblasti koróny s veľmi nízkou hustotou a nižšou teplotou sa nazývajú koronálne diery. Nad koronálnymi dierami boli pozorované trhliny, úzke tmavé pruhy. Vo vnútornej koróne sa vyskytujú približne 100 000 km vysoké koronálne slučky. Na röntgenových snímkach boli objavené objekty s krátkou životnosťou, ktoré sa nazývajú jasné koronálne body. V koróne sú tiež bežné jemné vláknité štruktúry.

Keďže intenzita žiarenia koróny je miliónkrát nižšia ako žiarenie slnečného disku, pozorovať ju možno iba pri jeho zaclonení. Ideálne podmienky na pozorovanie koróny vytvára úplne zatmenie Slnka, ktorého nevýhoda však spočíva v tom, že trvá len veľmi krátko. Mesiac zatemňujúci Slnko možno čiastočne nahradiť koronografom, ktorým sa však kvôli svetlu rozptýlenému v zemskej atmosfére nedajú pozorovať slabšie časti koróny. Účinné je pozorovanie Slnka z umelej družice alebo slnečnej sondy pomocou koronografu. Slnečné sondy pozorujú korónu na spektrálnych čiarach niektorých iónov, väčšinou v extrémnej ultrafialovej oblasti.

Galéria obrázkov k článku

Výron koronálnej hmoty zachytený sondou SDO. Kredit: NASA Goddard Space Flight Center
Koróna počas úplného zatmenia Slnka v roku 1999. Ružovkastá oblasť tesne pri okraji mesačného disku je chromosféra. Autor: Luc Viatour